Moje tehotenstvo bolo tým dovtedy najkrajším obdobím v mojom živote. Aj keď sa nám "podarilo" :o) na 1. pokus, bolo plánované a vytúžené, a my dvaja sme boli tí najšťastnejší ľudia. Robila som čo bolo v mojích silách, aby prebiehalo bezproblémovo a aj všetko vyzeralo byť v najlepšom poriadku, až na rannú nevoľnosť, ktorá ma prenasledovala počas celého tehotenstva. No ale to som brala tak, že to k tomu proste patri. A čo by som pre nášho drobčeka nevydržala, že? Hlavne, že všetky vysetrenia (až na to úplne 1., pri ktorom nás dr. vystrašila, že ide zrejme o bezplodovú tehotnosť, kedže na UTZ bábo vtedy ešte nevidela, no o pár dní neskor nás strašne moooc potešilo už bijúce srdiečko... navyše mi hneď na začiatku tehotenstva objavila veľkú cystu na vaječníku, tá však nerobila žiadne problémy a sama sa časom vstrebala) kontroly a výsledky dopadali už len na 1 s hviezdičkou. Až kým...
... bolo to vo štvrtok - 28.8.2008 - v 30. týždni mojho tehotenstva, keď mi veľmi opuchli nohy. A tak ma manžel presvedčil, nech sa "len tak pre istotu" idem ukázat dr., že ma tam vezme cestou do práce. Nechala som sa prehovoriť, aj keď som sa cítila skvelo, nič ma nebolelo, proste som až na tie nohy, ktoré sa premenili na dva hrubé stĺpy (čo podľa knižiek o tehotenstve, ktorých som mala doma hromadu, nebýva v tehu nič nezvyčajné), nemala žiadne problémy. Od poslednej kontroly v tehotenskej poradni uplynuli necelé dva týždne a všetko bolo vtedy v ukážkovom poriadku, navyše na "veľkom sone" - v 30.tt. som bola dokonca len deň pred tým a dr. nevidel nič nezvyčajné, takže som sa moc neobávala...
Nakoniec však manžel nestihol ani doraziť do práce, keď som mu s plačom volala, nech sa hneď vráti, že musím do nemocnice. Keď mi totižto sestrička vyšetrovala moč na bielkoviny, tvárila sa ustarane, no ale keď mi zmerala tlak, bola už zhrozená a volala lekárku. Diagnóza bola jasná - preeklampsia. Niečo som o tejto chorobe, vykytujúcej sa iba v tehotenstve, už vtedy čítala ale ani ma nenapadlo, že ju budem mať aj ja. A tak nasledovala okamžitá hospitalizácia do nemocnice, kďe sa mi infúziami a silnými liekmi snažili znížiť vysoký tlak, taký nebezpečný pre bábatko, aj pre mňa. Vtedy som ešte důfala, že sa im to podarí a ja ostanem v nemocnici pár dní na pozorovanie, v najhoršom prípade do termínu porodu, čo malo byť o 10 týždňov...
...malo byť, ale nebolo. Júlia sa narodila ešte v ten deň...
Nechápala som prečo už chcú vedieť meno nášho dieťatka, nechápala som, čo to lekár vraví o nutnom ukončení mojho tehotenstva. Nechcela som to pochopiť! Potom sa už všetko zbehlo tak rýchlo. Operačka, spinálka, cisárský rez. Tak nejako to len plynulo mimo mňa. Všetko sa zastavilo až pri pohľade na MOJE DIEŤA!!! Niekto vtedy urobil to, v čo som ani nedúfala a na chvíľku mi ju pred tým, ako ju odniesli do inkubátora ukázali. Bola taká maličká... a plakala.
Potom som sa zobudila na JIS-ke. Tú prvú sekundu po prebudení, som si myslela, že to všetko bol len zlý sen. Tá najhoršia nočná mora. Prišla však lekárka, aby mi povedala o mojej dcérke... počula som len
"... 1020 gramov, 35 cm..."
a niečo o tom, že nasledujůce dni budu kritické. Už som sa zmohla len na plač... Plakala som aj vtedy, keď ma k jej inkubátoru, po 24 hodinách priviezli. Napriek tomu, že to pre mňa bolo to najkrajšie stvorenie aké som kedy videla, ten pohľad na ňu ma tak veľmi bolel. Naozaj fyzicky bolel. Dni potom sa nedajú ani opísať. Strach taký, aký som si dovtedy nevedela ani predstaviť, výčitky svedomia, pocity viny a depresie, keď ma nikto nedokázal presvedčiť, že som tomu nemohla zabrániť... ale aj obrovská, nekonečná láska k tomu malému bábatku, ktoré bolo moje a šťastie a pokoj v tých chvíľkach, keď som mohla byť s ňou, prihovárať sa jej a dotýkať sa jej aspoň cez otvory v inkubátore, sa miešali ako dobré a zlé správy od lekárov. Keby som ale mala napisať najhorší a najkrajší pocit, aký som počas tých viac ako dvoch mesiacov, kým sme si ju niesli domov zažila, neváhala by som...
...najhoršia chvíľa bola vtedy, keď nám oznámili, že Júlia prekonala silné krvácanie do mozgu (III. stupňa z možných IV.) a ja som nemala ani tušenie, čo to vlastne pre nás znamená... ...najkrajšia chvíľa v mojom živote bola tá, keď mi ju sestrička po 1. krát, po tých dlhých dňoch čakania, vložila do náručia. Presne v tej chvíli som si začala byť istá, že všetko dobre dopadne, že proste MUSÍ!!! Počas tej doby v nemocnici sme zažili to, čo veľa rodičov predčasne narodených detí - vyšetrenia, kontroly, odbery a injekcie, mučivé čakanie na výsledky, zápal plúc, transfúzie krvi, cvičenie vojtovky, sondovanie, problémy s papanim, ale aj radosť z každého malého pokroku, zlepšenia stavu, z každého gramu, ktorý naša bábika pribrala, z klokankovania, z vyloženia z inkubátora do postieľky, z preloženia na ďalšie oddelennie, ktoré znamenalo ďalši krok k prepusteniu z nemocnice.
Slzy smútku a strachu, aj šťastia...
No a neopísaťeľná radosť, keď sme si ju po nekonečných 69 dňoch brali konečne domov. Už vtedy som tušila, že to nie je ešte ani zďaleka koniec nášho boja, že z následkov predčasného porodu sa budeme dostávať dlhé mesiace, možno roky, ale stačil jediný pohľad na to prekrásne dieťa a bolo mi jasné, že spolu to všetko zvládneme. Aj keď sme sa spolu trápili vojtovkou, 70-timi injekciami na podporu mozgovej činnosti, kontrolami u všetkých možných lekárov a mnohými inými problémami, odkedy sme mohli byť konečne stále spolu, všetko bolo zrazu jednoduchšie a celý svet krajší. Kolotoč lekárov sa postupne spomaľoval, vyšetrení ubúdalo a do 1. roku nám z kardiológie, ortopédie, rehabilitácií, poradne pre rizikových novorodencov, ušného, očného, neurológie a samozrejme pediatra, ostali už len poslední traja menovaní. Očné kvoli operácii strabizmu, ktorá nás práve čaká, neurológia kvoli krvácaniu do mozgu, ktoré sa síce pekne vstrebalo, ale samozrejme sa musí naďalej sledovať, a napriek ktorému je Júlinka veľmi, veľmi, veľmi sikovné dievčatko a vždy zodpovedala korigovanému veku, dokonca už pred 1. narodeninami dobehla aj vek kalendárny!!!
Sama niekedy nemožem uveriť, že z tej malej, ledva kilovej myšičky vyrástlo toto úžasné dieťatko, na ktoré by nikto, kto o tom nevie nepovedal, čo všetko má za sebou a čo všetko zvládla. Nikdy nebudem mocť byť dostatočne vďačná za to, že je práve naša. Za to, že ten tažký boj pre seba a pre nás všetkých vybojovala!!!
0 komentářů:
Okomentovat